sobota, 12. augusta 2017


Simone Troisi a Cristiana Paccini: Chiara Corbella Petrillo - Narodili sme a už nikdy nezomrieme

 Pozrite na s.20 môj článok o budúcej blahoslavenej. Veľmi ma to teší, pretože už pred dvomi rokmi -  v roku 2014 - som o nej písala. A to boli ešte len 2 roky od jej smrti.

Takže na strane 20:      http://www.obec-beckov.sk/upload/bn/bn_-_oktober_1_-_32_korektura_3.pdf

Postupne sem vložím aj celý článok. Zatiaľ fotografie z netu. Chiara túžila mať deti a narodili sa jej Mária a Dávid, o ktorých vedela, že nebudú môcť žiť na tomto svete... Ona ich s láskou nosila a porodila pre život v nebi. Keď čakala vytúžené zdravé dieťatko Francesca, objavila sa rakovina... Urobila všetko preto, aby sa synček narodil zdravý a za neho položila svoj život. Jej príbeh chytí za srdce každého. Iba 5 rokov od smrti je Chiara v procese blahorečnia.













štvrtok, 22. októbra 2015

Znova sa chcem podeliť s článkom o knihách, ktorý vyšiel v Beckovských novinách v decembri 2014. Tentokrát je to známy 
Nick Vujicic: Život bez hraníc 
Foto:  s.A.      Z obalu knihy

Nakladateľstvo Čintámani, 2011

     Keď sa blíži narodenie toho, ktorého „jeho vlastní neprijali“, ktorý sa narodil ako Svetlo sveta a  priniesol radosť a pokoj všetkým, ktorí po ňom túžia, vyberám myšlienky z ďalšej unikátnej knihy Život bez hraníc.
     Môžeme trocha porovnať alebo spojiť Nickov život s narodením Ježiša Krista? O Ježišovi jeho Matka Mária ešte pred počatím vedela, ako sa bude volať a že to bude Boží Syn. Dozvedela sa, že bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho, že bude kraľovať a jeho kráľovstvu nebude konca. Od proroka Simeona zase vieme, že Ježiš zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti a naše kroky upriami na cestu pokoja. Pastieri na betlehemských vrchoch počujú zvesť, že sa im v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A čo bude jeho znamením? Nájdu dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach (por. Lk 1). Čo však vedeli o Nickovi jeho rodičia? V radostnom očakávaní prvého dieťatka ani netušili, že bude nezvyčajný a jeho telíčku budú chýbať všetky končatiny. Ešte dobre, že to nevedeli! Koľkým takýmto deťom dnes nedovolia narodiť sa!
     Nicka však prijali - hoci s obavami a jeho mama sa na neho najprv ani nedokázala pozrieť. Otec jej však zašepkal, že synček má krásnu tváričku, či ho naozaj nechce vidieť. A tak prišlo malé a slabučké chlapčiatko na túto zem - nie síce ako Mesiáš, ale ako nositeľ nádeje zlomeným a nešťastným. Ako to vlastne Nick robí? Jednoducho tak, že sa postaví so svojimi obmedzeniami priamo pred vás, dokonca sa nechá vyzdvihnúť a posadiť na stôl, a vy sa na neho iba pozriete. Odzbrojí vás svojou zraniteľnosťou a krehkosťou, ale aj svojím podmanivým úsmevom. Dostane vás prvými slovami, ktorými sa vám prihovorí a stane sa vaším celoživotným priateľom. Všetky vaše trápenia zrazu miznú, zdajú sa menšími a riešiteľnými...
Áno, Boh tak miloval svet, že poslal svojho Jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí. Aj narodením Nicka Boh vysiela túto správu do sveta a uisťuje každého z nás o blízkosti spásy. Pretože Nick je svojím spôsobom nositeľ radosti a nádeje...
     O živote muža bez rúk a nôh videli mnohí z vás motivačné videá na internete. Aj ja Nicka odtiaľ už pár rokov poznám a môžem dosvedčiť, že sú veľmi inšpirujúce. Po ich zhliadnutí máte pocit, že sa vám očistil vnútorný zrak. Dostávate zrazu obrovskú chuť žiť a urobiť niečo pre tých, ktorí stratili vieru, nádej a lásku. Túžite vymyslieť niečo, čo vyvolá druhým úsmev na tvári a zahreje pri srdci. No a vďaka filmu The Butterfly Circus - Cirkus Motýľ, v ktorom hrá Nick hlavnú rolu - ako sa nižšie dočítate, som s radosťou siahla aj po knihe Život bez hraníc.
Keď som hľadala nejaký citát, vyjadrujúci Nickovo nasadenie pre lásku, ktorú rozsieva po celom svete, padli mi oči na Ježišov výrok: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12, 49) Nick stále viac chápe a poznáva, že jeho chýbajúce končatiny mu nebránia, aby sa ľudí dotkol srdcom.
     Ale poďme po poriadku. Autorom knihy je mladý tridsaťročný muž Nick Vujicic, ktorý sa narodil v Austrálii a jeho predkovia sa tam prisťahovali z bývalej Juhoslávie. Prežil krásne detstvo, kde bol chránený od všetkého ťažkého. Nemohli ho však nechať v inkubátore a Nicka musel život mimo domova ostrieľať, aby sa naučil prežiť. Stránky knihy zapĺňajú Nickove spomienky na krásne chvíle, keď bol chránený láskou najbližších, ale aj prvé kroky k samostatnosti a zodpovednosti. Musel prejsť ťažkými situáciami, dokonca šikanou v škole, kde zistil, že vie a môže bojovať - častokrát však inými zbraňami ako silní spolužiaci. Nick objavuje svoje plusy a odstraňuje svoje mínusy, prejde cez tmavé depresívne myšlienky, v ktorých chce dokonca skončiť so životom, aby objavil, že aj táto skúsenosť mu pomáha prinášať nádej druhým.
     Kniha je napísaná ľahkým štýlom, výborne sa číta, je plná napätia a úprimných emócií. Miestami musíte zaplakať či zasmiať sa, pretože Nick svoje zážitky priam maľuje. V nasledujúcich riadkoch sa od autora dozvedáme, aké vlastnosti musel získať:

     Úprimne povedané - nie vždy som si veril. Pokiaľ ste videli niektorý z mojich prejavov na internete, šťastie, ktoré zo mňa na týchto videonahrávkach vyžaruje, je výsledkom cesty, ktorú som prešiel. Na začiatku som nemal všetko, čo som potreboval, a cestou som musel získať niekoľko dôležitých vlastností. Ak chceš žiť život bez hraníc, zistil som, že musím mať:
Výrazný zmysel pre povinnosť.
Nádej takú silnú, že ju nebude možné potlačiť.
Vieru v Boha a Jeho nekonečné možnosti.
Lásku a sebaprijatie.
Veľký nadhľad.
Odvážneho ducha.
Vôľu po zmene.
Vieru v srdci.
Hlad po príležitostiach.
Schopnosť vyhodnocovať riziká a brať život s úsmevom.
Túžbu pomáhať na prvom mieste druhým.
Každá kapitola tejto knihy je zasvätená jednej z týchto vlastností a je vysvetlená tak, aby ste ju - aspoň dúfam - mohli využívať na svojej vlastnej ceste naplňujúcim a zmysluplným životom. Predkladám vám ich, pretože ma Boh obdaruje láskou tak ako vás. Chcem, aby ste zažili plnosť radosti a naplnenia, ktoré pre vás zamýšľal.

     Autor vo svojich motivačných príbehoch a spomienkach hovorí, ako raz odmietol hrať vo filme, kde mal predstavovať hlučnú, tabak prežúvajúcu postavu, ktorá trávi väčšinu deja tým, že ju prenášajú vo vreci na zemiaky prehodenom cez niečí chrbát. Vtedy sa zapovedal, že nechce, aby na neho spomínali v tomto štýle. Dlho trvalo, kým sa neskôr podarilo Nicka prehovoriť, aby prijal rolu Villa v krátkom filme The Butterfly Circus. Nick píše

     „Kto iný by mohol hrať v tomto krátkom filmu než ja? Zvlášť v prípade, že postava, ktorú pre mňa vytvorili, bola „Will, muž bez končatín“. Na začiatku filmu je to naštvaná a deprivovaná „zruda“ vystupujúca vo vedľajšom programe pokleslého cirkusu. Potom, vďaka láskavosti druhých, Willa pozvú do oveľa prívetivejšieho cirkusového súboru, kde sa stane hviezdou napínavého čísla, pri ktorom skáče z veže do vody.“
Will, moja rola, nie je na začiatku filmu práve inšpiratívnym človekom, vlastne je tak trochu odpudivý kvôli horkosti a beznádeji, ktoré ukrýva v srdci. Ale prijal som túto rolu, pretože Will prechádza prerodom a prekoná svoje trápenie a hnev. Rovnako ako chlpatá húsenica, ktorá sa premení na poletujúceho motýľa, zbaví sa i Will svojej podozrievavosti a nedôvery a stane sa z neho milujúca a inšpirujúca osoba, ktorá získa svoju úctu späť.

     Kniha vám prináša vynikajúce rady do života, napríklad:
     Čo sa dá označiť za dobrú príležitosť? Čokoľvek, čo vás prenesie o krok bližšie k vášmu snu. Existujú samozrejme iné možnosti. Napríklad vás kamarát včera večer niekam pozval a premrhali ste čas. Alebo ste hrali videohry, miesto aby ste sa pripravovali na pracovné jednanie, alebo si vylepšovali schopnosti čítaním. Čo si zvolíte, to ovplyvní kvalitu vášho života.
Premýšľajte. vytvorte si vysoké štandardy a prísne kritériá pre hodnotenie toho, do čoho budete investovať svoj čas i energiu. Svoju voľbu nepostavte na tom, čo vám momentálne prináša dobrý pocit, ale na tom, čo najlepšie slúži vašim konečným cieľom. Merajte ich podľa svojich hodnôt a zásad. Používam zásadu deduška Nicka: Budú na toto rozhodnutie moji vnuci pyšní, alebo si budú myslieť, že bol dedko predčasne senilný? (s.183)

     Nick má priam dar objavovať a využívať nové životné príležitosti, doslova sa chytá každej možnosti, v ktorej sa jeho život obohatí. Postupne sa učí vyberať si to, čo ho posúva vyššie. Jeho viera vedie Nicka, aby stále viac žil pre druhých a nielen pre seba:

     Podarilo sa vám niekedy prepásť skvelú príležitosť, pretože ste neurobili, čo ste mali? Dívali ste sa zúfalo, ako niekto iný vbehol do dverí, u ktorých ste prehliadli, že sú otvorené? Poučte sa z týchto skúseností a robte niečo, priatelia!... Investujte do budúcnosti tým, že sa budete pripravovať tvrdou prácou, že sa oddáte svojim cieľom a že budete čakať na vhodnú príležitosť, aby ste po nej mohli skočiť.
     Nickova rodina postupne spoznáva, že Nick má veľké poslanie. Toto však musí spoznávať v slobode Božieho dieťaťa aj Nick sám. Tu je úryvok, ako na to prišiel a ako našiel svoju vlastnú cestu, na ktorej to pochopil:
     Jedného dňa som hovoril ku skupine zhruba asi tristo dospievajúcich študentov, zrejme k najväčšej skupine, ku akej som kedy hovoril. Zdieľal som sa so svojimi pocitmi i so svojou vieru, keď sa stalo niečo nádherné. Tu a tam študenti či učitelia uronili slzu, keď som im rozprával o problémoch, ktorým som čelil, ale počas tejto konkrétnej prednášky sa v obecenstve úplne rozplakalo jedno dievča. Nebol som si istý, čo sa stalo - možno som v nej prebudil nejaký strašný zážitok. Prekvapilo ma, keď potom nabrala guráž a zdvihla ruku, že chce prehovoriť, napriek svojmu smútku a slzám. Odvážne sa opýtala, či môže prísť dopredu a objať ma. Páni! To ma uzemnilo.
Pozval som ju dopredu a ona si cestou do prednej časti miestnosti utierala slzy. Potom ma silno objala, bolo to jedno z najkrajších objatí môjho života. v tejto chvíli skoro všetkým ľuďom v miestnosti tiekli slzy, včítane mňa. Ale absolútne ma dojalo, keď mi zašepkala do ucha: „Ešte mi nikto nepovedal, že som krásna taká, aká som. Ešte mi nikto nepovedal, že ma miluje.“ Potom dodala: „Zmenil si môj život a ty si tiež nádherný človek.“
     Do tejto doby som mal neustále pochybnosti o svojej cene. Uvažoval som o sebe ako o niekom, kto jednoducho tu a tam ostatným mladým niečo povie. Najprv ma označila za „nádherného“ (to vôbec nebolelo), ale čo bolo najdôležitejšie, vďaka nej som prvýkrát začal tušiť, že moje prednášky by mohli pomôcť druhým. Toto dievča zmenilo moju perspektívu. Možno mám naozaj niečo, čím môžem prispieť, pomyslel som si.
     Podobné skúsenosti mi pomohli si uvedomiť, že keď som „iný“, mohlo by mi to pomôcť darovať svetu niečo výnimočného. Zistil som, že ľudia boli ochotní ma počúvať, pretože im stačilo len sa na mňa pozrieť a hneď vedeli, aké ťažkosti som musel prekonať. Dôveryhodnosť mi nechýbala. Ľudia inštinktívne cítili, že im môžem odovzdať niečo, čo im pomôže vysporiadať sa s ich vlastnými problémami.
   Boh ma použil k tomu, aby som sa stretol s ľuďmi v mnohých školách, kostoloch, väzniciach, sirotincoch, nemocniciach, na štadiónoch i v zasadacích miestnostiach. A nielen to - objímal som sa s tisíckami ľudí pri stretnutiach tvárou do tváre, čo mi umožnilo oznámiť im, akú vysokú majú cenu. Súčasne ma veľmi teší uisťovať ich o tom, že Boh má s ich životom plán. Boh vzal moje neobvyklé telo a obdaril ma schopnosťami povzbudzovať srdce a posilňovať ducha tak, ako hovorí v Biblii: „Lebo to, čo s vami zamýšľam, poznám len ja sám... Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: chcem vám dať budúcnosť a nádej.“ (por. Jer 29,1-11 Pozn. autora)

     Môj článok chcem zakončiť aj radostnou informáciou zo života Nicka, ktorý sa nedávno oženil a má už aj on krásneho chlapčeka. Jeho túžba po šťastí a láske bola naplnená. Ale o tom sa už v knihe nepíše...
Čitateľom prajem požehnané Vianoce a veľa chuti čítať aj v Novom roku dobré knihy, ktoré stoja za to! A ďakujem za Vašu doterajšiu priazeň!                                                                        sr. Anežka de ND – Alžbeta Žatková



                                                                  

Na obrázku Nick s Bethany Hamilton, ktorá tragicky prišla o ruku pri surfovaní, Nick ako malý chlapec a so svojou sestrou. 


Link na videá - The Circus Butterfly - 1. časť: https://www.youtube.com/watch?v=VytPjpsZhTs


nedeľa, 1. marca 2015

Ján Pavol II. - Vlastnými slovami


Ján Pavol II. – Vlastnými slovami
Zostavil Marián Beňov
 
Tento článok vyšiel pred svätorečením pápeža Jána Pavla II.

     Už len niekoľko týždňov či dní nás delí od svätorečenia nášho milovaného pápeža bl. Jána Pavla II., ktorého hneď po jeho smrti nazvali Veľkým. Tešíme sa, pretože sme ho všetci dobre poznali. Teraz však chceme trocha načrieť do materiálov, ktoré vykresľujú už tak známy portrét tohto svätca.
     Jeho knihy neboli ľahkým čítaním. Ich obsah je veľmi hlboký a jeho literárny štýl náročný. Na každom jednom slove záleží, viaže sa k druhému, k odseku, k celku. Aby ste vyjadrili hlavnú myšlienku niektorého diela, musíte ho dobre  preštudovať. Nedá sa iba prelistovať ako nejaký román či časopis. Avšak tí, ktorí si trúfli spoznať jeho učenie, dotkli sa priamo tajomstva života, existenciálnych otázok a odpovedí celého ľudstva, úcty a dôstojnosti každého človeka. V tom všetkom sa odzrkadľuje zjavujúca sa Božia dobrota a jeho nekonečné milosrdenstvo. To bol náš pápež! Veľký v slovách, ešte väčší v živote, v ktorom ich uskutočňoval. Každodenne a verne, preto sú jeho slová i skutky také mocné.
     Netrúfam si hodnotiť nijaké jeho dielo, ale chcem sa s vami podeliť o pár myšlienok, ktoré sa dotkli mňa.

„Ťažké veci sa dajú premodliť, premyslieť, premeniť.“

Sv. Otec Ján Pavol II. s atentátnikom
     Áno, premena prichádza cez modlitbu a cieľavedomý duchovný boj o pravdu. Keď padla totalita koncom roka 1989, stal sa jeden veľký zázrak: Sv. Otec  už o pár mesiacov -   v apríli, vo veľkonočnej oktáve, keď zaznieva Ježišovi víťazné ALELUJA!, vystúpil na Vajnorskom letisku z lietadla, pobozkal zem svojho milovaného Slovenska a za burácania tisícov ľudí zaznelo jeho nezabudnuteľné: „NEBOJTE SA!“
     A my sme sa prestali báť! Áno, podzemná Cirkev vyšla na svetlo, pretože Ježiš prisľúbil, že brány pekelné ju nepremôžu!
     Vo februári v tomto roku  sa v Bratislave uskutočnila verejná prezentácia projektu súťaže pre študentov stredných škôl na tému: PÁD KOMUNIZMU V POĽSKU ZO SLOVENSKEJ PERSPEKTÍVY,  ktorý inicioval Ústav pamäti národa a Veľvyslanectvo Poľskej republiky. Ak  vložíme do tohto historického okamihu Poľska meno jeho slávneho syna, je nám všetkým, ktorí pamätáme, jasné, že jeho vplyv na pád totality v Európe i na Slovensku bol obrovský. Blahoslavený pápež Ján Pavol II. sa nebál mašinérie mocipánov, ktorí si rozdelili svet a ovládali ho strachom. Vedel povedať pravdu, ktorá oslobodzovala, pretože on sám bol pravým svedkom a služobníkom Pravdy - Ježiša Krista. Bol služobníkom Slova, ktoré zjavilo milosrdenstvo Boha Otca a povýšil prvú nedeľu po Veľkej Noci na sviatok Božieho milosrdenstva. Jeho slová boli mocné, pretože boli plné Ducha. Blahoslavený Ján Pavol Veľký Pravdu nielen kázal, ale ON za ňu aj trpel! „Z kríža sa nezostupuje!“ vyhlásil, keď ho premáhali zlé reči, starosti o zverené stádo,  bolesti staroby spojené s dôsledkami atentátu. Mal blízko k chorým a k postihnutým, k úbohým, mali vždy vyhradené miesto v jeho srdci a pri jeho návštevách. Jedával s chudobnými, vážil si ženu ako takú a vyhradil jej význačné a nezastupiteľné  miesto v Cirkvi. Miloval deti a rád ich žehnal. A ONY milovali svojho pápeža. „ABBA, OTČE!“ sa ozývalo pri celosvetovom stretnutí pápeža s mládežou v Čenstochovej a mladí ho sprevádzali až po jeho posledné vydýchnutie, kedy zaplakalo celé Námestie sv. Petra a žiadne oko neostalo suché. Veď zomrel ten, ktorý miloval až do krajnosti! Na jeho rakve silný vietor symbolicky zatvoril knihu Evanjeliára, akoby sa zavrela brána Jubilejného roka. Takým bol celý jeho život!
     Moje pero by sa mohlo vypísať pri vymenovávaní všetkého, čo krásne napísal, čo povzbudivé povedal, čo sväté vykonal. Vieme však, že bl. pápež Ján Pavol II. od nás neodišiel definitívne „domov“ k Otcovi a jeho Synovi, pretože jeho modlitba za zverené stádo pokračuje... Cítim to aj ja teraz, keď týmito riadkami spomínam na jeho vzácny život. Teším sa, že tento pravý Izraelita – akoby ho nazval Ježiš, bude povýšený medzi svätých.
Internet 
     Keď som sa pýtala pár ľudí, čo si cenia na tomto vzácnom človeku, odpovedali – svätosť, odvahu, zbožnosť – pridal tajomstvá svetla do modlitby posvätného ruženca z Ježišovho verejného účinkovania, jeho múdrosť  - vypracoval teológiu tela a už dávno vyzdvihol manželský zväzok.
     Jednou z najdôležitejších pápežových myšlienok je, že Boh toto povolanie milovať tak ako miluje On, vpísal do našich tiel, keď nás stvoril ako mužov a ženy a nabáda nás, aby sme sa stali jedným telom (viď. Gn 2,24). Hovorí, že sa mýlia tí, ktorí pokladajú ľudské telo za prekážku duchovného života. Naproti tomu zasa naša kultúra preceňuje telo a sex (viď. pozvánka na konferenciu z  Teológie tela na  www.maranathapo.sk).
     Pápež toho veľa napísal – môžete si prečítať súhrn jeho prác  na wikipédii a v iných zdrojoch – ale veľké množstvo literatúry napísali druhí o pápežovi. Nie je tu priestor na menovanie všetkých týchto diel, preto si vyberám aspoň niekoľko myšlienok z jeho prejavov a písomností, ktoré sú veľmi prakticky a tematicky  zostavené  v malom dielku od Mariána Beňova:  Ján Pavol II. - VLASTNÝMI SLOVAMI  (vydala Dobrá kniha Trnava, 2005):

Chcem objať – aspoň v duchu – všetkých synov a dcéry Slovenska... Rád by som sa stretol a rozprával s každým z vás, navštívil každú rodinu, precestoval vaše krásne kraje...
                                                                                                                                                       Pozdrav na letisku, Bratislava, 2003

Musíme ísť k tomuto dieťaťu, tomuto mužovi, Synovi Boha, v akejkoľvek ťažkosti, v akomkoľvek nebezpečenstve, pretože keď ho budeme poznať a milovať, skutočne zmení náš život.                                                                                                                                          Central Park v New Yorku, 1995

„ŽIVOT“ je jeden z najkrajších prívlastkov, ktorými Biblia pomenúva Boha. Je živý Boh.
                                                                                                Posolstvo Pápežskej akadémii vied, 1996

Ak si naozaj prajete nasledovať  Krista, ak chcete, aby vaša láska k nemu rástla a vydržala, potom musíte byť verní modlitbe. To je kľúč k živého vzťahu s Kristom. Bez modlitby vaša viera a vaša láska zomrie. Ak ste verní každodennej modlitbe a slávite každú nedeľu svätú omšu, vaša láska k Ježišovi bude vzrastať. A vaše srdce zakúsi hlbokú radosť a pokoj, aké vám tento svet nemôže dať.                                                  
                                                     Stretnutie s mládežou v New Orleans, 1987
                 
Ľudia nemôžu žiť bez lásky. Sú povolaní milovať Boha a svojich blížnych, ale aby mohli milovať správne, musia si byť istí, že sami sú milovaní Bohom. Boh vás miluje, drahé deti! To som vám chcel povedať...                                                                                            List pápeža deťom v Roku rodiny

Povzbudzujem Ťa (slovenský národ): nikdy sa nehanbi za evanjelium! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.
                                                                                                      Kázeň v Bratislave – Petržalke, 2003

Učte sa od Krista pravej láske: je to láska náročná, nehľadá sebecký pôžitok, ale je otvorená pre sebadarovanie.                                                                                   Stretnutie s mládežou, Nitra, 1995

Nemôžeme žiť bez lásky. Ak neprijmeme lásku, ak ju nezakúsime a neosvojíme si ju, a ak nebudeme s ňou úzko spojení, náš život nemá zmysel. Bez lásky zostávame sami pre seba nepochopiteľní.                                                                                                           Posolstvo rehoľníčkam, Washington, 1979

Prvou podmienkou spásy je poznanie vlastnej hriešnosti, a to aj dedičnej. Ďalšou je jej vyznanie pred Bohom, ktorý nečaká na nič iné, než aby prijal toto vyznanie a človeka spasil. Spasiť, to znamená objať a s vykupiteľskou láskou pozdvihnúť, s láskou, ktorá je vždy oveľa väčšia než akýkoľvek hriech.                                                                                                                   Prekročiť prah nádeje

Lebo odpustenie dokazuje, že vo svete jestvuje láska, ktorá je silnejšia než hriech. Okrem toho je toto odpustenie základnou podmienkou zmierenia nielen vo vzťahu Boha voči človekovi, ale aj vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi. Svet bez odpúšťania by bol svetom iba studenej a bezohľadnej spravodlivosti, v mene ktorej by každý vyžadoval od ostatných len svoje práva.                                                                                                                                                                    Dives in misericordia

Evanjelium obsahuje základný paradox: aby človek našiel život, musí ho stratiť; aby sa narodil, musí zomrieť; aby bol spasený, musí vziať na seba kríž. Toto je podstatná pravda evanjelia, ktorá vždy a všade bude narážať na protesty človeka.                                                           Prekročiť prah nádeje

Cesta, ktorú vám ukazuje Ježiš, nie je ľahká. Skôr je chodníkom vedúcim na vysoký štít. Nech vaše srdce nezablúdi! Čím strmší je chodník, tým rýchlejšie vystúpime k širším obzorom.   
                                                                                            Posolstvo k Svetovému Dňu mládeže, 1996
                                                  
Nie všetko, čo jednotlivé osoby, alebo aj celé systémy ponúkajú ako prejav slobody, je opravdivou slobodou. Treba vedieť brániť pravú slobodu človeka a každodenne ju budovať v pravde.                                                                                                                                              Príhovor v Poprade, 1995

Buďte verní pravde a pravdu šírte, pretože pravda pretrvá, pravda nezmizne, pravda sa nepominie, nezmení sa.                                                                     Posolstvo žurnalistom OSN, 1979

Mier je darom od Boha; ale muži a ženy musia najskôr prijať tento dar, aby vybudovali pokojný svet. Ľudia to dokážu, len ak majú srdce jednoduché ako deti. Toto je jeden z najhlbších a najparadoxnejších aspektov kresťanského posolstva: stať sa podobnými dieťaťu je viac ako morálne prikázanie, je to súčasť samotného tajomstva Vtelenia.
                                      Posolstvo k Svetovému dňu mieru, 1996

Kristus nevysvetľuje dôvody utrpenia abstraktne, ale predovšetkým hovorí: „Nasleduj ma!“ Poď! Svojím utrpením sa zapoj do diela spásy sveta, ktoré sa uskutoční prostredníctvom môjho utrpenia, prostredníctvom môjho kríža.                                                              Salvifici doloris   
Každý ľudský život je posvätný, pretože každý človek je posvätný. Vo svetle tejto základnej pravdy Cirkev neprestajne vyhlasuje a chráni dôstojnosť ľudského života od chvíle počatia po prirodzenú smrť.                                                                                       Posolstvo zdravotníkom,  Phoenix, 1987

Cirkev odpovedá na kultúru smrti kultúrou lásky.

                                                                    Ad limina apostolorum – Biskupská konferencia v Brazílii

Rodina je prvou školou života. Pôsobenie, ktorému je človek vystavený vnútri rodiny, je rozhodujúce pre jeho budúci rozvoj.                                                            Posolstvo k Svetovému dňu mieru, 1998

Prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy. Neuspokojte sa iba s hľadaním ekonomických výhod. Veľké bohatstvo môže vskutku vyvolať aj veľkú chudobu. Iba budovaním spoločnosti, ktorá napriek obetiam a ťažkostiam rešpektuje ľudský život vo všetkých jeho formách, propaguje rodinu ako miesto vzájomnej lásky a rastu osôb, hľadá spoločné dobro a je pozorná na potreby najslabších, možno zabezpečiť budúcnosť na pevných základoch, blahodarnú pre všetkých.                                                    Pozdrav na letisku, Bratislava, 2003           

Demokraciu nemožno preceňovať natoľko, aby sme z nej robili náhražku mravnosti, alebo „zázračný prostriedok“ na nemorálnosť. Z princípu je „poriadkom“ a ako taká je prostriedkom k cieľu, nie cieľom. „Morálny“ charakter demokracie nie je automatický, ale závisí od jej zhody s morálnym zákonom, ktorému sa musí podriadiť rovnako ako každá iná ľudská činnosť.       
                                                                                                                                    Evangelium vitae                                                                                                                                     
Nikto sa nesmie stavať cudzo alebo ľahostajne k osudu iného človeka ľudskej rodiny. Nikto nemôže tvrdiť, že nie je zodpovedný za osud svojho brata.                                                       Centesimus annus

Keď sa bližšie pozrieme na to, čo dnešní muži a ženy očakávajú od kňazov, napokon zistíme, že chcú len jedno: túžia po Kristovi. Všetko ostatné, ich ekonomické, sociálne a politické potreby môžu mať spoločné s množstvom iných ľudí. Od kňaza žiadajú Krista! A od neho majú právo dostať Krista, predovšetkým skrze hlásanie Slova.                                                        Dar a tajomstvo                      

Bože, od teba pochádza každé otcovstvo na nebi i na zemi. Ty si láska a život; urob, aby sa každá ľudská rodina na orodovanie Božej Matky stala opravdivou svätyňou života a lásky, skrze Ježiša Krista, v Duchu Svätom. Amen.
                                                                                   Z Modlitby za rodiny, z Biskupskej synody, 1980

     A úplne na záver vyberám úryvok z nezabudnuteľných pápežových posledných slov,
ktoré mal pripravené a už ich nestihol prečítať v nedeľu Božieho milosrdenstva 3. apríla 2005:

Aj dnes zaznieva radostné veľkonočné Aleluja. Dnešné čítanie z Evanjelia sv. Jána podčiarkuje, ako si večer po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš stal doprostred svojich učeníkov a „ukázal im ruky a bok“, znaky svojho bolestného umučenia, ktoré mu z tela nezmizli ani po zmŕtvychvstaní. Oslávené rany, ktoré ukázal o osem dní neskôr aj neveriacemu Tomášovi, zjavujú milosrdenstvo Boha, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“.
Toto tajomstvo lásky je v centre dnešnej liturgie Bielej nedele, ktorá je zasvätená úcte Božieho milosrdenstva.
Ľudstvu, ktoré sa často zdá byť stratené a premožené mocou zla, egoizmu a strachu, vzkriesený Pán ponúka dar svojej lásky, ktorá odpúšťa, zmieruje a znovu otvára brány duše, aby do nej mohla vstúpiť nádej. Je to láska, ktorá premieňa srdcia a dáva pokoj. Ako veľmi ľudstvo potrebuje pochopiť a prijať Božie milosrdenstvo!
Pane, ktorý si svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zjavil Otcovu lásku, veríme v teba a s dôverou ti dnes opakujeme: Ježišu, dôverujem ti, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom.


       Ďakujem milým čitateľom za trpezlivosť pri toľkých riadkoch plných citátov a teším sa na nové diela, s ktorými sa s Vami podelím v budúcich číslach Beckovských novín.

                                                                                         sr. Anežka de ND -  Alžbeta Žatková 
  
Tento článok som mala v Beckovských novinách (str. 14 - 15) na tejto adrese:
www.obec-beckov.sk/upload/bn/beckovske_-_april_korektura_4.pdf
Fotografie - internet

O knihe - Naša cesta do Katolíckej Cirkvi

Scott a Kimberly Hahnovci:        
Naša cesta do Katolíckej Cirkvi
Vydal: Lúč, vydavateľské družstvo Bratislava, 2011


Slovenské vydanie
     Knižka, ktorú otvoríte a nepustite z rúk, kým ju celú neprečítate!
 Takto môžeme povedať o knihe od Scotta Hanna:  Naša cesta do katolíckej Cirkvi. Poctivé hľadanie presbyteriánskeho pastora Scotta je vzrušujúcim čítaním, pretože svoje hľadanie zakladal na Božom slove a jeho štúdiu. Od detských túžob oboch partnerov, cez hľadanie svojho povolania a manželského partnera, držiac sa kritérií, ktoré sami spoznali ako Božiu vôľu pre nich, nachádzajú svoje miesto v spoločnosti a v cirkevnom spoločenstve. Scott však chce poznať stále viac a nechá sa viesť Písmom svätým. Vo svojej doktorandskej práci sa dostáva ku knihám, ktoré mu vyrážajú dych a privádzajú k novým objavom. Poznajúc slová života, čiže Biblie, pristupuje k takým konfrontáciám, ktoré ho oberajú o spánok, zdanlivo ničia jednotu jeho rodiny a hlavne bolia, pretože berie manželke jej sny.
 Scott a Kimberly Hahn
 so synom Dávidom - internet
 Ako sa dá žiť v zmiešanom manželstve, kde človek nechce stratiť vlastnú pôdu pod nohami, nemôže sa vzdať svojej identity, ale ponáhľa sa v ústrety Bohu a túži plniť jeho vôľu? Radosť z nájdenia a bolesť z rozdelenia... Či nezažívajú podobné osudy mnohí obyvatelia Beckova? Ako nezostať ľahostajným k utrpeniu druhého a ako prijímať odlišnosti denominácií v snahe o lásku a jednotu v manželstve – všetko toto sa dočítate v svedectve manželov, ktorí prežili svoju cestu viery v bolestnom utrpení, ale aj v radostnom očakávaní, kde Boh zotrie z očí každú slzu.
     Dôvody rozhodnutí, ktoré Scott i Kimberly nachádzajú vo svojom hľadaní vás rozhodne nenechajú ľahostajnými! K tejto knižke sa budete určite vracať, pretože v nej víťazí sám Ježiš. A v ňom sa raz všetko zjednotí!

 A tu sú úryvky z knihy:
    Ako Boh zasahoval do života Scotta a Kimberly, opisuje napríklad tento úryvok:

Obal z českého vydania
 - internet
      Jedného nedeľného rána, práve keď sme boli na bohoslužbe, stáli sme a spievali záverečný chválospev, Kimberly sa zrazu ku mne otočila, bledá ako stena, a zamrmlala: „Scott, asi sa deje niečo veľmi zlé.“ Sadla si a vyzerala, akoby pomaly strácala vedomie. Bolo to v čase, keď mala za sebou polovicu tretieho tehotenstva.
     Nechal som ju ležať na lavici, a pretože som nevedel, čo iné mám urobiť, utekal som k telefónu, aby som zavolal nášho pôrodníka. No kde ho zohnať v nedeľu ráno? V našom meste bol navyše úplne nový. Nič mi však nebránilo v tom, aby som v duchu prosil o príhovor svätého Gerarda a svätého Jozefa...
     Sestrička si nebola istá, kde doktor práve je, ale okamžite sa pokúsila nájsť ho vysielačkou...
     Ani nie o dve minúty zazvonil telefón. Zdvihol som ho a v duchu som sa pýtal, kto to môže byť:
 „Haló?“
     Tu je doktor Marmion. Môžem hovoriť so Scottom Hahnom?“
     „Áno, to som ja, pán doktor.“
     „Scott, čo sa deje?“
     „Kimberly veľmi krváca.“
     „Scott, kde ste?“
     „Nie sme v Milwaukee – sme v meste Brookfield.“
     „Kde konkrétne v Brookfielde?“
     „V kostole vo štvrti Elmbrook. Z Milwaukee je to dosť ďaleko.“
     „A kde ste v kostole?“
     „Priamo vedľa hlavného vchodu.“
     „Hneď som tam. Náhodou som sem dnes ráno prišiel. Som tu tiež, priamo pod vami, v modlitebni v suteréne.“
     O pol minúty bol doktor Marmion pri Kimberly. Za tú chvíľku som stihol vyslať niekoľko modlitieb...
     .....uvedomili sme si, že Boh zachránil naše tretie dieťa...
     Po prvý raz po dlhom čase sme z hĺbky svojich sŕdc spoločne chválili Boha.

Bolesť z rozdelenia cítime z týchto slov:

     Vlny smútku sa na nás valili najmä vtedy, keď sme každý sám premýšľali o zániku našich spoločných snov. Obaja sme podstupovali akúsi „pomalú smrť“, ale nemali sme vôbec žiadnu istotu, či niekedy nastane nejaké zmŕtvychvstanie. Scott mal aspoň tú útechu, že veril, že koná podľa Božej vôle. Ja som žiadnu takú istotu nemala.
                                                                    °°°°°
     Už sa nám nedarilo viesť hlboké teologické rozhovory bez emócií či nervozity. Scott bol vždy mojím najlepším priateľom, s ktorým som mohla spoločne znášať bremeno svojho smútku. Ako som to však mohla robiť teraz, keď práve on bol z väčšej časti jeho príčinou.
     Scott trpel nesmiernou samotou...
                                                                    °°°°°
     Istá moja katolícka priateľka po tom, ako sa za nás modlila, označila našu situáciu za „apoštolát zraneného Kristovho tela“. Duševná bolesť, ktorú sme obaja v našom manželstve prežívali, bola podobná smútku a zráňaniu Kristovho tela... Bolo treba, aby sme to prijali ako niečo pozitívne. Nemala som ani tušenia, či je to Boží zámer, alebo nie, ale obaja sme v každodennom živote cítili tie rany, ktoré boli prítomné v mnohých rodinách... A mali sme spoločnú bolesť z odlúčenia.
     Spoločná aktivita na poli boja proti potratom a pornografii sa pre nás stala putom, ktoré nám veľmi pomohlo pracovať spolu. Táto činnosť, vykonávaná bok po boku, nám umožnila zamerať sa na spoločné ciele a posilnila naše manželstvo i priateľstvo.

Nakoniec rada múdreho otca, ktorá urobila obrat v jej živote:
     Tesne pred pôrodom som mala dôležitý rozhovor s otcom. Je jedným z najzbožnejších ľudí, akých poznám. Naozaj bol a je takým otcom, akého som potrebovala na to, aby ma viedol k môjmu nebeskému Otcovi. Keď sme spolu začali hovoriť, zacítil smútok v mojom hlase.
     Spýtal sa ma: „Modlíš sa každý deň tú istú modlitbu ako ja? Hovoríš: ´Bože, pôjdem kamkoľvek chceš, aby som išiel, urobím čokoľvek, čo budeš chcieť, aby som urobil, budem hovoriť čokoľvek, čo chceš, aby som hovoril a vzdám sa všetkého, čoho si želáš, aby som sa vzdal´?“
     „Nie,“ odpovedala som, „túto modlitbu sa v súčasnosti nemodlím.“ Nemal ani poňatia o mojom vnútornom rozpoložení.
     „Ty sa ju nemodlíš?“ reagoval hlboko otrasený.
     „Nie, ocko. Bojím sa, že keby som sa takto modlila, mohlo by to znamenať, že sa pripojím ku Katolíckej cirkvi. A to ja nikdy neurobím!“
     „Kimberly, ja si nemyslím, že táto modlitba znamená, že sa musíš stať katolíčkou. Zmysel tejto modlitby je v tom, že buď Ježiš Kristus je Pánom celého tvojho života, alebo vôbec nie je tvojím Pánom. Ty nehovor Bohu, kam pôjdeš alebo nepôjdeš. Radšej mu povedz, že si mu oddaná. Na tom podľa mňa najviac záleží, oveľa viac než na tom, či sa staneš katolíčkou alebo nie. Inak ti pomaly, ale celkom iste začne tvrdnúť srdce. Ak sa nemôžeš modliť túto modlitbu, pros Boha o milosť, aby si sa ju mohla modliť...
      .... Riskoval veľa, keď to hovoril.
                                                                  °°°°°
     ...Potom som pochopila, že som okolo seba postavila klietku. A Boh otvoril jej dvere a vypustil ma von na slobodu. Moje srdce poskočilo od radosti...
                                                                  °°°°°
     Autor napísal ešte celú sériu kníh, v ktorých úprimne opisuje svoju vieru a hlboké korene jej obsahu. V tomto Roku viery vám autorove knihy odkryjú mnoho z tajomstiev Božieho kráľovstva, ktoré prichádza, aj keď sa nám to, obzerajúc sa okolo, úplne nezdá. Ale slová sv. Jána v Apokalypse sú stále aktuálne a živé:
     A Duch i nevesta volajú: „Príď!“ Aj ten, čo počúva, nech volá: „Príď!“ Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života.“       Zjv 22,17
     Verím, že ak túto knihu prečítate, nebude to cesta k rozdeleniu, ale naopak k zjednoteniu v Božej pravde a láske.

Tento článok je aj na adrese:  http://www.obec-beckov.sk/upload/bn/bc-0213_web.pdf  -  na s.21


                                                                                                                              sr. Anežka de ND – Alžbeta Žatková

O knihe - Nestrácajte vieru

Mitch Albom:      Nestrácajte vieru

Vydavateľstvo:    TATRAN, Bratislava 2010






     Pred mojím ďalším príspevkom o knihách, ktoré ma oslovili,  som intenzívne rozmýšľala:  Nestrácajte vieru alebo Najšťastnejší ľudia na zemi? Vyhrala to prvá kniha a o tej druhej nabudúce...  Totiž obidvomi dielami som bola nadšená a naozaj oslovená. Sú to skutočné príbehy a obe vynikajú po všetkých stránkach, napokon, posúďte sami!
     Tak o čo vlastne ide? Na zadnom obale knihy čítame:  
     Nestrácajte vieru je kniha o zmysle života, o strate viery a jej opätovnom nachádzaní, o božskej iskre v každom z nás. Dvaja Boží muži sa zaoberajú tým, čo znepokojuje súčasného človeka: ako vydržať, keď sa stanú zlé veci, ako odpúšťať, ako sa vyrovnať s pochybnosťami o Bohu a aká dôležitá je viera v časoch životných skúšok. 
     Teda v knihe sa paralelne stretáme s dvomi hlavnými postavami, ktorých osudy nás privedú k hlbokej analýze nášho vlastného vnútra. V každej časti príbehov sa odkrýva bieda i veľkosť človeka a skryté možnosti, ktoré potrebuje objaviť. Táto kniha nás privedie k novej katarzii a nádeji.

     «Na počiatku bola otázka. „Napíšeš reč na môj pohreb?“ Ako to vo veciach viery často býva, myslel som, že ma žiada o láskavosť, no v skutočnosti urobil láskavosť on mne.»
Wikipedia:    Rabbi Albert L. Lewis


     Túto absurdnú otázku položil 82-ročný židovský rabín Albert Lewis autorovi – Mitchovi Albomovi, ktorý je sám veľmi udivený, pretože už dávno stratil svoju vieru. Nevie však svojmu starému  učiteľovi povedať NIE, preto si vyžiada čas a niekoľko stretnutí, aby ho lepšie spoznal. Tieto chvíle trvajú celých osem rokov a nasledujúce ukážky dokresľujú,  že rozhovory s rabínom sršia humorom,  hlbokou múdrosťou, hľadaním pravdy, nehou, radostnými či bolestnými tajomstvami života, ba aj množstvom vyslovených, nevyslovených alebo nezodpovedaných otázok, na ktoré nám odpovie Boh až po smrti. Ale nechajme prehovoriť samotné postavy:

     Najväčšia zo všetkých otázok.

Naučili ma, že na každom rozhovore sú zúčastnené najmenej tri strany: vy, ďalšia osoba a Pán.
   Túto lekciu som si pripomenul v letný deň v malej pracovni, keď sme obaja s Rabim mali na sebe šortky. Moja obnažená spotená noha sa lepila k zelenému koženému kreslu, a tak som si ju podložil malým vankúšikom.
   Rabi hľadal list. Nadvihol podložku na písanie, potom obálku, noviny. Vedel som, že ho nenájde. Myslím, že neporiadok v jeho pracovni preňho už vtedy predstavoval spôsob života, hru, vďaka ktorej bol svet stále zaujímavý. Kým som čakal, zahliadol som na dolnej polici ten fascikel s označením „Boh“. Ešte vždy sme ho neotvorili.
   „Ach,“ vzdychol a vzdal to.
   Môžem sa na niečo spýtať?
   „Len sa pýtaj, mladý bádateľ,“ zvolal.
   Ako viete, že Boh existuje?
   Zarazil sa. Na tvár sa mu vkradol úsmev.
   „Výborná otázka.“
   Zaboril si prsty do brady.
   A odpoveď? spýtal som sa.
   „Najprv ho obviňme, že nejestvuje.“
   Súhlasil som a prijal som jeho výzvu.  Čo tak toto? Žijeme vo svete, kde nám môžu zmapovať gény, kde sa dajú odkopírovať naše bunky, možno nám zmeniť tvár. Ba čo viac, vďaka chirurgom sa môžeme zmeniť z muža na ženu. Veda nám vysvetľuje vznik sveta. Vesmírne sondy skúmajú vesmír. Slnko už nie je záhadou. A Mesiac, ktorý ľudia uctievali? Kúsok z neho sme si priniesli domov vo vrecúšku, však?
   „Pokračuj,“ povedal.
   Tak prečo v krajine, kde vyriešili toľko veľkých záhad, ešte niekto verí v Boha, Ježiša alebo Alláha či inú Najvyššiu bytosť? Neprerástli sme ju? Nie je to ako s bábkou Pinocchiom? Keď zistil, že sa môže pohybovať bez povrázkov, vnímal Geppetta stále rovnako?
   Rabi si poklepkával prstami jednej ruky po druhej.
   „Silné slová.“
   Povedali ste, že mám vzniesť obvinenie.
   „To áno.“
   Naklonil sa dopredu. „Teraz som na rade ja. Pozri, ak vravíš, že veda napokon dokáže, že Boh neexistuje, musím ti odporovať. Nezáleží na tom, na aké malé veci sa zamerajú, na žubrienky, na atómy, na konci hľadania je vždy niečo, čo nemôžu vysvetliť, niečo, čo to všetko stvorilo. Nezáleží na tom, ako ďaleko skúsia ísť opačným smerom – predĺžiť život, hrať sa s génmi, klonovať ich a žiť stopäťdesiat rokov – v istom bode sa život skončí. A čo sa stane potom? Keď život dospeje ku koncu?“
   Pokrčil som plecami.
   „Vidíš?“
   S úsmevom si znova oprel chrbát.
   „Tam, kde dospeješ ku koncu, sa začína Boh.“         (s.75 – 76)

Prelínanie osudov hlavných hrdinov – Henryho a Alberta Lewisa – je popretkávané útržkami z kázní či osobnými zážitkami autora:
     Z Rabiho kázne, 1958
     „Dievčatko prinieslo domov obrázok, čo nakreslilo v škole. Tancovalo v kuchyni, kde jeho mama pripravovala obed.
     „Vieš čo, mami?“ zvýsklo a zamávalo kresbou.
Mama ani nezdvihla zrak.
    „Čo?“ spýtala sa a venovala sa vareniu.
    „Vieš čo?“ zopakovalo dieťa a znova zamávalo obrázkom.
    „Čo?“ spýtala sa mama a rozkladala taniere.
   „Mami, nepočúvaš.“
  „Ale počúvam, srdiečko.“
  „Mami,“ povedalo dieťa, „nepočúvaš očami.“


     Ak chceme pochopiť jednotlivé dialógy hlavných postáv, musíme čítať nielen očami, ale hlavne srdcom. Takýto bol rabín Al:

     Chodíte ešte na návštevy do domácností? spýtal som sa.
   „Len keď ma o to požiadajú,“ odvetil Rabi.
     Zavolá si vás niekedy niekto, kto nie je členom vašej kongregácie? „Pravdaže. Aj pred dvoma týždňami som mal telefonát z nemocnice. Povedali mi: „Zomierajúca dáma si želá rabína.“ Tak som išiel. Keď som tam prišiel, videl som sedieť muža na stoličke pri žene, ktorá lapala po dychu. ͵Kto ste?ʹ spýtal sa. ͵Prečo ste tu?ʹ
   ͵Telefonovali mi,ʹ odvetil som. ͵Vraveli, že niekto zomiera a želá si so mnou hovoriť.ʹ
     Nahneval sa. ͵Pozrite na ňu,ʹ povedal. ͵Môže hovoriť? Ja som vám nevolal. Kto vám volal?ʹ
     Nemal som odpoveď. Tak som ho nechal, nech sa vykričí. Po chvíli, keď sa upokojil, sa spýtal: ͵Ste ženatý?ʹ Prikývol som. ͵Ľúbite svoju manželku?ʹ - ͵Áno,ʹ odvetil som. ͵Chceli by ste ju vidieť zomierať?ʹ- ͵Nie, pokiaľ by bola nádej, že môže žiť,ʹodvetil som.
     Zhovárali sme sa asi hodinu. Nakoniec som sa spýtal: ͵Neprekážalo by vám, keby som odriekal modlitbu za vašu ženu?ʹ Povedal mi, že by to ocenil. Tak som to urobil.“
     A potom? spýtal som sa.
     „A potom som odišiel.“

Pokrútil som hlavou. Hodinu sa zhováral s neznámym človekom? Pokúšal som sa spomenúť si, kedy som to naposledy urobil ja. Alebo či vôbec.
  Zistili ste, kto vám telefonoval? spýtal som sa.
   „Oficiálne nie. No keď som odchádzal, videl som sestričku, na ktorú som sa pamätal z iných návštev. Bola to oddaná kresťanka. Naše pohľady sa stretli, a hoci nič nepovedala, vedel som, že to bola ona.“
     Počkajte. Kresťanská žena zavolala židovského rabína?
   „Videla, že sa muž trápi. Nechcela, aby bol sám.“
   Má odvahu.
   „Áno,“ prisvedčil. „A veľa lásky.“     
Knihou sa vinie ešte príbeh bývalého drogového dílera a trestanca, neskôr detroitského pastora, Henryho Covingtona:

Blížili sa jeho tridsiate narodeniny. Bol zločinec, drogovo závislý a klamal Pánovi. Mal manželku. Nezastavilo ho to. Mal dcéru. Ani to ho nezastavilo. Peniaze boli preč, aj fantastické oblečenie, vlasy mal nepestované a hrubé. To ho tiež nezastavilo.
     Raz v sobotu tak zúfalo potreboval dávku, že sa s dvoma mužmi odviezol autom do Jamaicy v Queense, k jediným ľuďom, o ktorých si myslel, že majú peniaze aj tovar, k drogovým dílerom, pre ktorých kedysi pracoval.
   Zaklopal na dvere. Otvorili.
   Vytiahol pištoľ.
   „Čo to robíš?“ spýtali sa neveriacky.
   „Viete, čo to je,“ povedal.
   Zbraň nemala dokonca ani úderník. Díleri to, našťastie, nevedeli. Henry ňou mával a kričal: „Pohnite sa!“ A tak mu dali peniaze, šperky aj drogy.
   Odišiel autom s kamošmi, cennosti dal im, no jed si nechal pre seba. To bolo jediné, po čom túžilo jeho telo. Jediné, na čo bol schopný myslieť.
   Neskôr v noci, keď vyfajčil dávku, sfetoval sa a vypil, čo doňho vošlo, prepukla uňho paranoja a uvedomil si, akú hlúpu chybu urobil. Jeho obete vedia, kto je a kde býva. A budú sa chcieť pomstiť.
   Vtedy Henry schmatol pištoľ, vyšiel pred dom a ukryl sa za rad odpadkových nádob. Jeho žena bola zmätená a vystrašená.
   „Čo sa deje?“ pýtala sa s plačom.
   „Zhasni!“ skríkol na ňu.
   Uvidel dcérku, ako ho pozoruje z dverí.
   „Zostaň dnu!“
   Čakal. Triasol sa. Niečo mu hovorilo, že táto noc sa mu vypomstí za všetko, čo sa mu predtým prepieklo. Okolo jeho bloku prejde auto a on zomrie v spŕške guliek.
   A tak sa naposledy obrátil k Bohu.
   „Zachrániš ma, Ježiš?“ zašepkal. „Ak sľúbim, že ti zasvätím život, zachrániš ma dnes v noci?“ Plakal. Sťažka dýchal. Ak sa po tom všetkom, čo spáchal, ešte dokázal modliť, tentoraz sa najviac priblížil k úprimnej modlitbe. „Ježiš, prosím, vypočuj ma...“
   Bol problémovým dieťaťom.
   Mladistvým delikventom.
   Zlým človekom.
   Mohol ešte dúfať v spásu?                

Henryho život sa obrátil o stoosemdesiat stupňov, keď v modlitbe daroval svoj život Bohu. Podarilo sa mu stať sa pastorom najbiednejších, jeho príbeh sa dotkne nášho srdca a možno nám pripomenie slovenského kňaza Maroša Kuffu s jeho vzácnou službou bývalým väzňom a bezdomovcom či sirotám  v Žakovciach pod Tatrami.

     Keďže žijeme vo svete, v ktorom sa strácajú hodnoty, beztrestne sa odoberá nenarodeným a bezbranným život, starým ľuďom je vnucovaná eutanázia ako riešenie nepotrebného života, rodičom je upieraná výchova ich vlastných detí, vo svete, v ktorom už malé dieťa učíme, aké má práva, ale nie povinnosti, vo svete, kde peniaze sú viac ako ľudia  a v ktorom egoizmus vyhráva nad láskou, práve preto je kniha  Mitcha Alboma  do súčasnej doby priam načasovaná.

      S titulom knihy mám aj osobný zážitok, keď sa nám minulý rok cestou do Prahy pokazil autobus a my sme tri hodiny bezmocne a bezradne stáli na diaľnici. Keďže som mala so sebou spomínanú knihu, odľahčila som stúpajúce napätie a mojim spolucestujúcim som ukázala jej názov – NESTRÁCAJTE VIERU! Ťažká situácia sa stávala hneď ľahšou, dokonca na tento zájazd máme vzácnejšie spomienky než na akýkoľvek iný.
  Autor diela Nestrácajte vieru – Mitch Albom – napísal viacero bestsellerov, napr. Utorky s Morriem, Päť stretnutí v nebiEšte jeden deň, ktoré boli sfilmované, ja som však čítala iba tento.       
     Ak si môžem dovoliť hodnotiť toto literárne dielo, je to len preto, aby som vzdala hold autorovi a dala z jeho tvorby aspoň malé predjedlo aj čitateľom tohto článku. Verím, že táto ochutnávka splnila  cieľ môjho príspevku. Ak ste sa rozhodli aj Vy načerpať z duchovného pokladu hlavných postáv pastora Henryho či rabína Alberta, nezostaňte iba pri ukážkach. Riadky tejto knihy totiž sýtia srdce. A to nedokáže v súčasnosti hocijaké dielo.
                                                                                             sr. Anežka de ND – Alžbeta Žatková

Bližšie informácie s krátkou audioukážkou:   http://www.martinus.sk/?uItem=95266

 Článok bol uverejnený aj v Beckovských novinách:   http://www.obec-beckov.sk/upload/beckovske_okt_korektura_3.pdf