Demos Shakarian: Najšťastnejší ľudia na zemi
Mojou ďalšou ponukou bude už ohlásená kniha Demosa Shakariana: Najšťastnejší ľudia na zemi. S trochou zaváhania siaham po tomto diele, aby som vám z neho sprostredkovala pár myšlienok. Jedna známa mi totiž túto knihu vrátila nedočítanú so slovami: „Žeby toto všetko bolo aj dnes ešte možné?“
Keby sme sa opýtali na ulici, čo prináša človeku šťastie, medzi odpoveďami by určite nechýbalo zdravie, pokoj, rodina, plná chladnička, dovolenka... Ak z týchto hodnôt postavíme pyramídu, čo bude na jej vrchu?
Sme naozaj šťastní? Nedávno sme čítali na internete správu, že z viac ako 150-tich krajín sa Slovensko v „rebríčku šťastia“ umiestnilo na 46. mieste, čiže v prvej tretine. Čo však prináša človeku pravé šťastie?
Už spomínanou knihou sa vinie skutočný príbeh Shakarianovcov – kresťanských Arménov – zo začiatku 20. storočia. Žili obyčajným životom, ale na prvom mieste bol u nich skutočne živý Boh. Autor knihy, ktorý svoju vlasť už nepoznal tak osobne ako jeho starý otec Demos, v retrospektíve spomína:
„Našu malú dedinku Kara Kala mi popísali toľkokrát, že som ju teraz takmer videl na skalnatom úpätí hory Ararat – práve tej, o ktorej sa v Biblii píše, že na nej pristála Noemova archa. Zavrel som oči a videl som kamenný domec, stajne a chlievy, usadlosť s jednou izbou na bývanie, kde žil môj starý otec Demos. V tom dome sa narodilo všetkých jeho päť dcér – no nemal ani jediného syna. To však bola medzi Arméncami práve taká hanba, ako medzi starovekými Izraelitmi.“
V pozadí všetkých udalostí sa vinie vzrušujúca spolupráca Demosa a jeho rodiny s Duchom Svätým, ktorý ich svojimi charizmami bohato obdaroval. Na začiatku však stála pochybnosť, či je viera putujúcich letničných kresťanov, ktorí navštevovali ich dedinku, pravá.
Arménci sa s nimi ľahko dohovorili, pretože väčšina našich ľudí vie aj po rusky. Načúvali ich príbehom o tom, čo Rusi nazývali „vyliatie Ducha Svätého“ na stovky tisíc ruských pravoslávnych kresťanov. Rusi prichádzali ako ľudia prinášajúci dary; dary Ducha, o ktoré sa chceli podeliť. Akoby som počul rozhovor starého otca so starou mamou neskoro do noci po jednej z takých návštev. „Jeden musí uznať,“ povedal starý otec, „že všetko, o čom Rusi hovoria, je v Písme.“
Starý otec sa o tom prvýkrát presvedčil, keď sa naplnilo prorocké slovo o tom, že sa mu do roka a dňa narodí vytúžený syn. A tak sa i stalo a narodil sa chlapec, ktorý dostal príznačné meno Izák. Demosovej viere však stále ešte niečo chýbalo, Boh ho nanovo vyskúšal a odvtedy už nikdy nezapochyboval.
Raz chcel privítať týchto putovných kresťanov podľa starej arménskej pohostinnosti. Vybral najväčšieho býčka zo stáda, aby ho upiekol týmto dobrým ľuďom, ktorí prinášali „plné Evanjelium“, ako hlásali. Až keď ho išiel zabiť, „...ukázalo sa, že práve ten najkrajší býk v stáde má jeden nedostatok. Zviera bolo na jedno oko slepé... Starý otec poznal Bibliu dobre; vedel, že nedokonalé zviera nemá ponúknuť Pánovi. Tak to stojí v dvadsiatej druhej kapitole knihy Levitikus, vo verši dvadsať: „Zviera, čo má chybu, nesmiete obetovať; to by vám nezískalo priazeň.“
„Čo robiť?! Žiadne iné zviera v stáde nebolo dosť veľké, aby nasýtilo sto hostí. Starý otec sa porozhliadol dokola. Nikto ho nesledoval. Čo keby tohto veľkého býka zabil a poloslepú hlavu proste skryl? Áno, spraví to tak! Odviedol chorého býka do stodoly, sám ho zabil, odrezal mu hlavu a rýchlo ju strčil do vreca, ktoré skryl do tmavého kúta pod stoh vymlátenej pšenice.
Stihol to práve načas, lebo zakrátko na to počul hrkot vozov prichádzajúcich do Kara Kaly... V ten večer sa za dlhými, z dosák pozbíjanými stolmi zišli všetci – hladní a plní očakávania. No pred začiatkom hostiny sa ešte jedlo muselo požehnať.
Lenže títo starí ruskí kresťania nevyslovili žiadnu modlitbu – ani požehnanie nad jedlom – kým neprišlo niečo, čo nazývali pomazanie. Čakali pred Pánom, až kým, ako to oni nazývali, padol na nich Duch. Tvrdili (na čom sa starý otec trocha bavil), že doslova cítia blízkosť jeho prítomnosti. Keď to nastalo, zodvihli ramená nad hlavu a s radosťou zatancovali.
Rusi aj teraz, ako vždy, čakali na pomazanie Duchom. Všetci sledovali, ako jeden po druhom začali tancovať tam, kde stáli. Všetko prebiehalo ako zvyčajne. O chvíľu príde požehnanie jedla a slávnosť sa môže začať. Starý otec sa však zdesil, keď sa stalo čosi iné – patriarcha zdvihol ruku, no nie na požehnanie, ale ako znamenie, že sa má všetko zastaviť. Vysoký bielovlasý muž vrhol na neho ostrý pohľad, zvrtol sa a bez slova odkráčal od stola.
Starý otec ani na sekundu nespustil oči z patriarchových krokov. Ten prešiel cez dvor priamo do stodoly a o chvíľu sa z nej vynoril. V ruke niesol vrece, ktoré bolo ukryté pod stohom. Starý otec sa roztriasol. Ako to mohol ten muž vedieť? Nikto ho predsa nevidel! Keď tú hlavu ukryl, Rusi ešte neboli ani pred dedinou! Patriarcha otvoril vrece pred starým otcom a nechal hlavu vypadnúť, takže každý videl beľmo na oku zvieraťa.
„Brat Demos, máš niečo, čo treba pred všetkými vyznať?“ spýtal sa.
„Áno, mám,“ povedal trasúci sa starý otec, „ale ako si to vedel?“
„Boh mi to riekol,“ odvetil starec jednoducho. „Ty stále neveríš, že Boh aj dnes hovorí k svojim ľuďom tak, ako v minulosti. Duch Boží mi dal toto slovo poznania zo zvláštneho dôvodu: aby si ty a tvoja rodina mohli uveriť. Odporoval si moci Ducha Svätého. Oddnes už viac odporovať nebudeš.“
A Demos skutočne neodporoval. Príde čas, keď bude musieť všetko zanechať, aby podobne ako Abrahám, odišiel z krajiny ohrozenej moslimskými Turkami do krajiny prisľúbenia. Jeho vnuk Demos v knihe spomína, ako sa naplnila predpoveď mladého jedenásťročného proroka Efima.
Nevedel čítať, ani písať, ale po týždennej modlitbe a pôste dostal víziu od Pána, v ktorej uvidel pred sebou mapy a posolstvo zaznamenané nádherným rukopisom. Ďalší týždeň to všetko prácne zakreslil a odovzdal ľuďom do dediny, ktorí vedeli čítať. Ukázalo sa, že toto negramotné dieťa zaznamenalo azbukou viacero inštrukcií a varovaní. V bližšie neurčený čas v budúcnosti, napísal chlapec, bude každý kresťan v Kara Kale v hroznom nebezpečenstve. Pre celú oblasť predpovedal čas nevýslovnej tragédie... príde čas, kedy každý v tomto regióne musí utiecť... do krajiny za morom. Aj keď nikdy nevidel žiadnu knihu o geografii či topografii, načrtol mladý prorok mapu, ktorá presne ukazovala, kam majú utekajúci kresťania ísť.
Od napísania proroctva už uplynuli celé roky, keď Efim oznámil, že sa blíži čas jeho naplnenia: „...každý, kto tu zostane, zahynie.“ Sám patril medzi prvých, čo odišli do Ameriky, neskôr aj Shakarianovci spolu s inými kresťanmi opustili svoj domov pod vrchom Ararat. Za nevysokú sumu, ktorá im bola ponúknutá, predali všetko, čo mali a s niekoľkými batohmi i so starým rodinným samovarom odcestovali. Dnes by sa ľudia iba poklepkali po čele, ale oni opustili svoju milovanú vlasť vo viere. Tak ako Abrahám, vzal Demos svojho vtedy 13-ročného syna Izáka – pýchu svojej rodiny, manželku a šesť dcér a vo viere v Božie slovo, so srdcom otvoreným pre dobrodružstvo s Bohom odplával do novej zeme. Na Efimovej mape nebolo Čierne more, ani Kaspické či Stredozemné, ale Atlantický oceán a všetko presne sedelo s východným pobrežím Spojených štátov amerických. V proroctve však stálo, že utečenci sa nemajú zastavovať ani tam. Mali v ceste pokračovať až po západný okraj novej zeme. Tam ich Boh požehná a budú prosperovať a spôsobí, že ich semeno bude požehnaním pre celé národy. Tak sa dostali v roku 1905 do Kalifornie.
Aké paralely v živote týchto hlboko veriacich ľudí s našimi najstaršími predkami vo viere! Abrahám i Noe v poslušnosti vyšli zo svojej zeme a od svojho ľudu, aby sa zachránili a naplnili svoje povolanie od Boha.
Shakarianovci sa usadili v Los Angeles práve vtedy, keď doznievala veľká ekonomická kríza a ťažko sa zháňala práca. Demos s rodinou tam našiel malú prekvitajúcu komunitu veriacich Arménov, a tak mohli pokračovať vo svojich starobylých tradíciách.
V knihe sa dozviete aj historické fakty: Efimove inštrukcie sa ukázali ako správne. Rok 1914 priniesol Arménsku nepredstaviteľný horor. Turci začali s bezmedznou krutosťou vyháňať dve tretiny populácie krajiny do Metopotámskej púšte. V týchto pochodoch smrti zahynulo viac ako milión mužov, žien a detí, medzi nimi aj všetci obyvatelia Kara Kaly. Ďalšieho pol milióna ľudí bolo zmasakrovaných priamo vo svojich dedinách, v pogrome, ktorý sa neskôr stal pre Hitlera vzorom pre vyhladzovanie Židov. „Svet nezasiahol, keď sa Turci zbavovali Arménov,“ pripomínal svojim ľuďom, „a nezasiahne ani teraz.“
Niektorí Arméni, ktorým sa podarilo uniknúť z obliehaných území, rozprávali ostatným príbehy o veľkých hrdinstvách. Popisovali, ako Turci ponúkali kresťanom možnosť zaprieť svoju vieru výmenou za možnosť zostať žiť. Obľúbeným spôsobom bolo zavrieť skupinu kresťanov v stodole a zapáliť ju. „Ak ste ochotní prijať Mohameda namiesto Krista, otvoríme vám dvere.“ Znovu a znovu sa kresťania rozhodovali pre smrť a kým ich obkolesili a pohltili plamene, spievali Kristovi hymny chvály.
Celá kniha je jeden veľký nevšedný príbeh ľudí, ktorí sa svojou húževnatosťou a vierou dokázali presadiť. Všetko, čo robili, začínali modlitbou a diali sa doslova zázraky, nad ktorými ľudia okolo žasli. Nevysvetliteľné uzdravenie Demosa z hluchoty, jeho sestry po úraze, alebo taká vec, akou je výber býčka na trhu, ktorý by zabezpečil kvalitné potomstvo. Shakarianovci sa postupne stávajú najväčšími producentmi mlieka v Kalifornii. Dar poznania nie je pre nich neznámym a vnímavosť na Božie veci je najlepším kompasom v ich životoch. Poslanie dané zhora išlo cez starého otca Demosa, Izáka, Demosa ml. a Rose ešte oveľa ďalej...
Veľmi pútavé je Demosovo rozprávanie, ako sa brali s Rose – svojou manželkou podľa starých arménskych zvykov. On mal vtedy ešte len okolo devätnásť rokov a Rose asi šestnásť:
„Kým sa stále rozoberali a rozhodovali všetky tieto záležitosti ohľadne našej budúcnosti, ja a Rose sme na svoj deň ešte museli čakať. Tradícia velila, že sa budeme môcť prvýkrát porozprávať až po formálnych zásnubách, na ktoré budú pozvaní aj vzdialenejší príbuzní a priatelia, pretože tieto rodinné stretnutia a oslavy boli iba predbežné.
Nastal štvrtý večer osláv a ja už som to viac nemohol vydržať. Hodil som tradície za hlavu a rozhodol som sa konať.
„Pani Gabrielianová,“ spýtal som sa Roseinej mamy ponad hlavy všetkých oslavujúcich, „môžem sa s Rose porozprávať?“
Tiroon Gabrielianová na mňa nekonečne dlhú chvíľu uprene hľadela. Potom nespokojne krútila hlavou, akoby sa pýtala, kam to tá mladá generácia smeruje a odviedla nás do inej miestnosti. Uprostred nej postavila k sebe dve nepohodlné stoličky a nechala nás samých.
Bolo to po prvýkrát v našom živote. Zabudol som na všetky krásne reči, ktoré som si dlho pripravoval. Chcel som Rose priam básnicky predniesť, čo všetko cítim. Mimochodom, muselo to byť v arménčine, pretože Sirakan Gabrielian pobúrený novou „hollywoodskou šialenosťou“, čo sa valila mestom, zakázal pod svojou strechou hovoriť po anglicky. Chcel som jej povedať, že je tým najkrajším dievčaťom na svete a že sa celý život budem snažiť o to, aby bola šťastná. No nemohol som si spomenúť ani na jediné slovo a sedel som tam ako hlupák, čo nemá jazyk. Na moje zdesenie som nakoniec vyhŕkol vetu: „Rose, ja viem, že Boh chce, aby sme boli spolu.“
Na môj úžas sa jej žiariace hnedé oči zaliali slzami. „Demos,“ zašepkala, „celý život som sa modlila, aby toto boli prvé slová od muža, za ktorého sa vydám.“
A čo robí týchto ľudí „najšťastnejšími“? Nie sú to iba obrovské stáda, farmy, majetky, ale sila viery, za ktorú sa cítia zodpovední. Zvnútra sú vedení šíriť ju a deliť sa so svojím najväčším bohatstvom.
Ak máš, milý čitateľ, záujem viac sa dozvedieť o Demosovi Shakarianovi a spoločenstve, ktoré založil, určite siahni po tejto knihe. Prečítaš ju na jeden dych a spoznáš, ako možno prijať výzvy Ducha Svätého nielen v kostole, ale aj na poli medzi kukuricou. Ako dobre predať mlyn, keď klesá jeho cena, ako nájsť stratené diamantové hodinky, ako sa dá absolútne strápniť, aby sa uvoľnila Božia moc a obrátila všetko naruby. Skrátka, knižka plná adrenalínu a napätia až po vašu záverečnú otázku: „Je toto všetko naozaj možné?“
„Demos založil Medzinárodné združenie obchodníkov plného evanjelia, ktoré si Boh použil na zmenené životy a povzbudenie mnohých ľudí. Práca Združenia stojí na myšlienke, že farmár najlepšie rozumie farmárovi, a tak sa spoločne delia o zážitky a vzájomne si svedčia ako Boh koná v ich životoch. A prečo najšťastnejší ľudia na zemi? Najšťastnejší sú tí, ktorí majú vo svojom živote Boha.“
sr. Anežka de ND – Alžbeta Žatková
Viac o skutočných postavách Najšťastnejších ľudí na zemi:
Knihu si môžete objednať na: http://www.ver.sk/Balicek:-Najstastnejsi-ludia-na-zemi-Boh-nas-vedie-_p-10208_
Hore obal knihy, nižšie Demos Shakarian, dve fotografie aj s manželkou Rose
Na poslednom obrázku 3 generácie Shakarianovcov: sprava – Izák, Demos a jeho syn Richard
Fotografie: z internetu.
.jpg)
Tento príspevok nájdete aj na s. 14-15 Beckovských novín - december 2013:
